Danka Kontuľová - Prosím
Chcem niečo zložiť,
až prosím,
o to nech sa vrátiš.
A pýtam sa, prečo sme Ťa museli stratiť?
Prečo sme nedostali viac času pre seba?
Zo začiatku to bolo ťažké bez Teba.
Boli sme na seba naviazaní
a preto to boli veľké rany.
Nezahoja sa asi nikdy,
to si buď istý.
Vždy nám budeš chýbať,
zo slzami v očiach spomínam.
Spytujem si svedomie
aj keď mi to nepomôže.
Vráť sa nám prosím,
nech hocikto si,
som rada za všetky dni,
v ktorých si bol Ty.
Nespoliehajme sa, že to bude navždy
a buďme vďační.
Za každú príležitosť, za všetko dobré,
lebo nikdy nevieme, kedy príde koniec.
Spoločným dňom
a zážitkom.
Chcela by som prehovoriť k ľudom,
aby žili s citom.
Nech si vážia toho, čo pre nich veľa znamená,
ako si Ty znamenal pre mňa.
Už chápem tých, čo sa modlia k bohu,
aj ja som s tým začala, keď ti diagnostikovali chorobu.
Počúvam smutné piesne, aj keď mi nie je smutno.
Proste to na mňa doľahlo.
Som bez nálady
a chcem sa vrátiť do čias, keď sme boli malí.
A Ty si bol s nami.
V tichu si sedím, píšem,
možno to silím.
Nenechám myšlienkam voľný priebeh,
aby sami napísali príbeh.
O Tebe,
to je isté.
Na papier dám všetko,
občas sa cítim ako nikto.
A občas chcem dokázať veľa,
aby v svete nastala zmena.
Aby ľudia boli k sebe lepší, srdečnejší
a život na tomto svete krajší.
Strašne mi chýbaš
a ja to neskrývam.
Nechceme si priznať,
že stačí sekunda a všetko môže byť inak.
Ten čo nikoho nestratil,
by to asi nikdy nepochopil.
Zamyslíme sa sami na sebou
a vážme si čas strávený s blízkou osobou.